September 2017

odchádzam a už viac s touto doménou nemienim mrhať čas.

24. september 2017 at 18:23 | sentimentálna.

tí, ktorí chcú, si ma nájdu na

sentimentalny.blogspot.sk


zas raz zmeny.

20. september 2017 at 8:44 | sentimentálna.
okej krásne mi jeseň začína - ako inak ako chorobou. niežeby mi bolo tak zle, že by som nebola schopná vôbec fungovať, ale oveľa ťažšie fungujú ľudia okolo mňa so mnou, pretože keď mi je nanič, som nepríjemná a kto si to odnesie? samozrejme moje najbližšie okolie ako prvé. a tak som to dnes vzdala a rozhodla sa ostať doma, resp. ísť k doktorke. nebývam až tak často chorá a už niekoľko mesiacov som tam nezablúdila, nesťažujem sa, no dnes mi to nejak nevyšlo. šla som z domu o siedmej, nech stihnem prísť do deviatej domov, keďže by mala ordinovať od ôsmej. kdeže. je streda a v stredu ordinuje až od desiatej, to som zistila až v čakárni. koľká radosť. takže teraz dve hodiny čakám v jedinej kaviarni, kde sa to od rána nehemží ľuďmi, pijem kávu a doháňam nestihnuté raňajky. to všetko s takmer neschopnosťou prehĺtať, keďže hrdlo to schytalo najviac, nasratá, uzimená a nevyspatá. jednoducho sa mi darí.
vravela som si, že sťažovať sa budem čo najmenej a celkom mi to doteraz vychádzalo, toľko šťastných článkov som nenapísala dávno! ale človek nemôže písať len o tom, ako sa má super, všakže. alebo môže, ale ja nechcem, možno sa raz zasmejem na základe tých nahnevaných a sklamaných viet na svojej hlúposti.



k tomu ma hrobárova dcérenka celkom navnadila na myšlienku presťahovať toto všetko na blogger, keďže blog.cz ide do sračiek. a pretože teraz budem mať s najväčšou pravdepodobnosťou pár dní voľno, tak to spravím, adresu tam už mám vytvorenú, stačí sa "len" pohrať s dizajnom a presunúť články, keďže tie, čo mám tu, sú zatiaľ asi najplnohodnotnejšie, ktoré som napísala za celú moju písaciu éru. možno tam hodím aj niekoľko z predošlého blogu, keďže aj tie mi stoja za nezatratenie v čiernych dierach tejto pokazenej domény. onedlho tu pridám adresu, ak sa mi teda všetko podarí, ako si predstavujem. viem, že to neustále presúvanie sa je otravné, no tu už dávno veci nefungujú tak, ako by mali. odpustite mi.

kto má právo povedať, čo je dobré a čo zlé?

19. september 2017 at 17:47 | sentimentálna.
otváram nový článok a zrazu všetky slová, ktoré som doteraz mala na jazyku (alebo končekoch prstov?), sa vyparili. vôbec nie neobvyklý jav, no i tak mám potrebu niečo pozliepať. v poslednej dobe som do reálneho papierového denníka písala moje citové výlevy skôr vo forme básní, nejak mi rýmy padali na papier jednoduchšie ako inokedy, ale aj tak nemám pocit, že sú hodné zverejnenia. pravdupovediac sa za moju poéziu stále hanbím, mám v sebe akýsi blok spôsobený názorom, že básnici sú umelci a ja sa neodvážim svoju tvorbu nazývať umením. ak niekto niekedy objaví tie pozliepané slová a verše, môže si to prečítať jedine ak bude moje telo mŕtve. až vtedy to môže uzrieť svet.

začínam prehodnocovať svoje hodnoty. až príliš radikálne. som vďačná, že som našla cestu k človeku, ktorý mi istým spôsobom otvára oči, má na mňa oveľa väčší vplyv, ako si myslí. neviem, prečo som mu dovolila takto sa ku mne dostať a až tak veľmi mnou hýbať. bavili sme sa o náboženstve, bavili sme sa o dobre a zle a o tom, kto môže určovať kvality a normy, bavili sme sa o smrti, bavili sme sa o láske, bavili sme sa o vplyve spoločnosti na jednotlivca, bavili sme sa o každodenných maličkostiach a mnohých kontroverznostiach. hoci ten kamarát takmer vôbec nie je ukážkovým príkladom dobrého a rozumného človeka z pohľadu spoločnosti, mne jeho názory a myšlienky dali za posledných niekoľko mesiacov oveľa viac ako kohokoľvek iného. nútil ma zamyslieť sa nad všetkým, o čom som bola doteraz presvedčená a aj keď som nezmenila svoj pohľad úplne, v niečom ma presvedčil o opakoch. nie naschvál, nie nasilu. akosi mám odrazu potrebu hovoriť presne takýmto ľuďom, ako veľmi si vážim, že ich v živote mám, až je to zvláštne. jednoducho som vďačná za niečo viac ako otázky typu "ako sa máš a čo je nové". smalltalks mi lezú na nervy ako nikdy a najradšej by som všetok voľný čas venovala práve ľuďom ako je on.

až keď pochováme sladkých nocí ideu.

9. september 2017 at 16:29 | sentimentálna.
takto pred týždňom som zažila jeden z najlepších koncertov v mojom živote, nepreháňam. horkýže slíže prišli do nášho mesta a hrali na námestí zadarmo, tento fakt a to, že sa u nás čosi po x mesiacoch deje zapríčinilo, že sa tam zišlo fakt veľa ľudí, čo ma vôbec neprekvapuje. moje plány sa každou chvíľou menili, ľudia, s ktorými som tam mala ísť pôvodne nemohli a tak som na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. nakoniec sa mi to podarilo, no kamarátka bola celý deň v robote, nemala vôbec chuť predierať sa davom dvadsiatich piatich tisícok ľudí - pre mňa akosi neuveriteľné číslo -, takže sme najprv len postávali na okraji a skôr len tak pozorovali. ja som si však tento koncert chcela užiť iným spôsobom, hs mám rada už dlho a videla som ich prvýkrát, na nich sa predsa nedá len tak stáť a pozerať sa. a tak som v polke asi tretej pesničky vyrazila do davu sama. aby ste si to vedeli predstaviť.. 155 centimetrov vysoké (? nízke) dievča vyzerajúce na max štrnásť rokov, predierajúce sa morom tých ľudí, úplne samo.

"vieme, že sú tu aj malé deti, teraz im zakryte uši, táto pesnička sa nedá nazvať práve najslušnejšou" - pani za mnou mi naozaj tie uši zakryla, ja som sa obzrela so smiechom, že som pred týždňom oslavovala osemnástku, ona sa zarazila, zasmiala a ospravedlnila sa mi. nevadí.

predrala som sa až dopredu. minúta pri repráku mi stihla odpáliť uši na niekoľko ďalších, ale stála za tú fotku, ktorú si dám vyvolať. za mnou sa na mám v piči na lehátku strhlo mohutné pogo a ja som hovoriac si yolo skočila medzi tých o dve hlavy vyšších besniacich chlapov - ďalšie moje poprvé. žiadnu ujmu na zdraví na mne pogovanie nezanechalo, nenašla som si ani jednu modrinu, čo ma úprimne povediac, prekvapilo. dokonca aj moje biele tenisky zostali nepoškvrnené.

koncert sa skončil až príliš rýchlo, hoci moje hlasivky boli tomu faktu vďačné, o moc viac by nezvládli. kamarátku som našla s ťažkosťami, telefonovanie bolo aj po skončení vďaka môjmu čiastočnému nachluchnutiu a množstvu ľudstva okolo prakticky nemožné. ona medzi časom stiahla so sebou ďalších, na moje milované mojito sme šli viacerí, ako som čakala, čo mi nevadilo, v ten večer som mala náladu na ľudí viac než inokedy. po dvoch hodinách sme sa vybrali prejsť sa po nočnom meste, mojom najobľúbenejšom. síce ticho nebolo, ale tma áno a to bolo podstatné. mám to rada, dýchať chladnejší vzduch zahalená do rúška temnoty dodávajúc atmosfére anonymitu, vyhýbajúc sa príliš alkoholom opojeným indivíduám.

ľúbezný to čas.

všetci rozprávajú, ale čo v skutočnosti hovoria?

7. september 2017 at 18:51 | sentimentálna.
ako začala škola, som permanentne unavená. pomaly každý deň poobede spím, následne večer sa mi zaspáva ťažko a ráno sa zobúdzam unavená. nekonečný kolotoč. dnes mi nepomohla ani pravidelná dávka kofeínu. nikdy som si nemyslela, že kávu začnem piť skôr ako po dvadsiatke. a hľa, už rok ju užívam celkom často. drogy sú všade naokolo. každopádne, očné viečka by som momentálne najradšej niečím podoprela, musím sa premôcť a len si zvyknúť na režim maximálne osemhodinového spánku, nemám na výber.

rozmýšľam o prepichnutí si ďalšej dierky v uchu, páči sa mi mať dve náušnice nad sebou. bojím sa však bolesti, jedine tá ma odrádza. sranda, že keby boli peniaze (nič iné ma totižto nedelí od splnenia si menšieho sna, dokonca už vyše roka mám v hlave - i na papieri - jeden a ten istý návrh, to snáď dokazuje fakt, že je tým pravým), nad tetovaním by som neváhala, a prepichnutia sa desím.

nemám rada nedoriešené problémy a hádky. za posledný rok ich bolo až-až a neustále akosi pribúdajú nové, staré neodbúdajú. tvárime sa, že všetko je v pohode, viacmenej uzavreté, i keď dobre vieme, že nie je. donedávna nás to riadne sralo, no teraz to nikto z nás nechce rozpitvávať a otvárať staré rany a starosti. aj tak si myslím, že priama konfrontácia je najlepšie riešenie a k tej nedochádza, mňa vždy akosi opustia správne slová, keď sa konečne odhodlám a naskytne sa vhodná situácia. znovu začarovaný kruh, mám to ja na ne šťastie.