když se příliš pevně držíme minulosti, budoucnost možná nikdy nepřijde.

15. august 2017 at 18:14 | sentimentálna.
nezažila som si toho veľa. mnohí si v mojom veku prešli oveľa ťažšími vecami, alebo sa tak aspoň tvárili. môj život nikdy nevykračoval za medze obyčajnosti. vlastne by sa dal nazvať nudným. dievča z dediny, z bežnej rodiny, dosahujúce nadpriemerne dobré výsledky v škole (čisté konštatovanie, žiadna samochvála), ktoré mi tuším nikdy nebudú na nič viac ako radosť mojej mamy učiteľky, čo by teoreticky malo byť dostačujúce.. ale. vždy som bola tichá, snažila som sa zapadnúť do davu a keď som aj náhodou vypadla, bolo to utrpenie. neverila som si. moje sebavedomie by si ľahko ušliapol, ani by si si ho nevšimol. a potom som si našla kamarátov. hoci som si stále neverila, tichá som už tak veľmi nebola. a potom som sa prvýkrát reálne zamilovala. už som nebola ani tichá a moje sebavedomie vzrástlo, vďaka tomu.. tomu. a potom sa niekoľko vecí doj... posralo a ja som sa začala vraciať do starých koľají. kamaráti ma sklamali a ten chalan tiež. koľká tragédia, tak to už však býva, nič nečakané.

no ja... zostala som žiť v tej minulosti. každý jeden deň som strávila aspoň niekoľko minút premýšľaním nad tým, čo bolo a ako vtedy bolo dobre. trápilo ma to, nechala som sa prevalcovať spomienkami. ťahalo sa to tak mesiace, mesiace, kedy sa mi rapídne zmenilo zmýšľanie, kedy som upadla do stavov seba ľútosti (neviem, či to bola aj depresia, nechcem to vravieť, pretože mám pocit, že si ju diagnostikujú toľkí ľudia úplne neoprávnene, ale to je na iný článok), kedy sa mi začala páčiť tvorba umelcov, ktorých trápili depresie (?) a závislosti na všetkom možnom od kokaínu až po lexaurin. a potom nastal ten blik moment - aké nečakané. kam to idem, koho to sledujem, kým chcem byť? ako sa od toho môžem odpútať a zažiť niečo iné, pokiaľ na to budem neustále myslieť? tak prestaň dievča, spamätaj sa! s touto myšlienkou som založila tento blog a s touto myšlienkou sa budem zobúdzať každé ráno, (možno naivne) dúfajúc, že ten deň bude iný. že stretnem nových ľudí, že už nebudem mať nutkanie ísť späť, že budem znova tak produktívna a tak oblbujúco šťastná. snáď.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Háčko | Web | 18. august 2017 at 12:40 | React

Človek sa často vracia do minulosti, spomína, ľutuje, pre-premýšľa, po kým sa nestane niečo nové, niečo, čo urobí tie staršie veci menej významnými. Hľadaj si niečo nové, nové dobrodružstvá, riskuj, putuj, cestuj aj keď sama niekam vlakom, spoznávaj ľudí, a ono to prejde. Čas dokáže zázraky. Len ním netreba mrhať. Ja som takýmto spôsobom objavila kompletne iný svet. A tá prvá "láska" a "kamaráti" zrazu boli len ľudia, ktorí si tieto nálepky sami dali, a neoprávnene. Jebal ich pes. Keď si zažiješ niečo väčšie, uvidíš ako to zrazu opadne :)

2 Lany | Web | 18. august 2017 at 16:56 | React

V prvom rade som rada, že som našla tvoj blog, pretože ma zaujali tvoje články. Druhá vec, táto situácia je mi až veľmi podobná. Hoci u mňa je to trochu inak, no kamaráti odo mňa neodišli a viem, že ani nikdy neodídu, nie tí najbližší, hoci pár som ich tiež stratila/strácam, no neboli to ľudia, kvôli ktorým by sa oplatilo trápiť.
No vždy trčím v minulosti. Stalo sa mi niečo iné ako tebe, nebola to láska, vlastne to nebolo nič. No bolo to niečo. A práve to niečo ma vždy privádza na tie myšlienky, ktoré časom blednú, no vždy sa vynárajú a niekedy ma premôžu. Je to už rok, no rozumiem ti. Minulosť sa nedá vrátiť no vraciať sa k nej dá až neobyčajne ľahko.

3 KAY | Web | 18. august 2017 at 20:03 | React

Najhoršie je ak ostaneme žiť zaseknutí vo svete, ktorý vlastne už dávno neexistuje. Ťažko sa potom z neho dostáva von a dodnes som vďačná, že sa mi to podarilo keď to bolo najhoršie. Ale stále istá časť zo mňa v danom zabudnutom svete ostala a ja len dúfam, že to nebola tá najlepšia.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement