August 2017

si práve teraz šťastná?

31. august 2017 at 15:13 | sentimentálna.
neviem. fakt netuším. som spokojná s tým, čo robím a teším sa na naledujúce dni, po dlhej dobe ak mám byť úprimná. venujem sa veciam, ktoré mám rada, robím si radosť maličkosťami ako prechádzky v daždi či prenádherné západy slnka, ktoré ja teda môžem odvždy. asi som šťastná. asi áno. no stále to nie je také, že by som okamžite nadšene prikývla: "áno, jasné, že som šťastná!". stále chcem byť viac. ľudia sú tak nenásytní. žiadajú oveľa viac, než môžu zúžitkovať. stále a zakaždým. nevedia si pomôcť. aké ľudské. potom sa presýtia a to, čo sami chceli, im začne škodiť. nezvrátiteľný osud. znovu som sa rozpísala o niečom inom, ako som chcela / mala. ale to ja zvyknem. zapĺňam papier nezmyselnýmmi zhlukmi písmen a ešte nezmyselnejšími myšlienkami. kto môže tvrdiť, že to čo vraví, dáva zmysel?

  1. kniha z antikvariátu: dan brown - anjeli a démoni
  2. písanie listov
  3. nepýtanie si občianskeho pri kúpe alkoholu haha
  4. výborný obed za málo peňazí
  5. nový mini diár na budúci rok
  6. playlisty the bootleg boya na youtube
  7. prichádzajúci koncert horkýže slíže
  8. nové papiernické veci do školy - moja úchylka
  9. pozorovanie hviezd v sviežu augustovú noc na lehátku zabalená v dekách s vínom a nachos
  10. víkend v prahe za dva týždne
  11. guláš v chladničke
  12. zásielka nových kníh z anglického book depository
  13. prichádzajúce príjemnejšie počasie
  14. pravidelná chuť písať, kresliť, maľovať
  15. stretávanie nových ľudí
  16. posedávanie v parku na tráve sprevádzané kreslením
  17. venčenie psa
  18. mäkké ihličie pod nohami a čerstvý vzduch
  19. oddych pri mj
  20. tvár kúpajúca sa v slnečných lúčoch
  21. čítanie knihy na balkóne s kávou

zo stromov ti živicu zozbieram a našu bolesť ňou zalepím.

30. august 2017 at 21:07 | sentimentálna.
unavená a zničená.. presne ako v pesničke od mojej milovanej slobodky. slovenské železnice opäť raz nesklamali, a tak dopočujúc sa o stominútovom meškaní sme sa radšej rozhodli zmeniť cieľ z trenčína na klasickejšiu banskú bystricu. neplánovali sme ísť nakupovať, skôr sa len tak prejsť, no i tak sme sa kvôli mojej spoločnosti sekáču nevyhli - ja som na prehŕňanie sa v kilách oblečenia nemala náladu. nasledoval antikvariát, kde sme sa ocitli úplnou náhodou, nikdy predtým sme si ho tam nevšimli. na prehŕanie sa v knihách som akosi mala viac chuti, dokonca som tam objavila dana browna a jeho anjelov a démonov, ktorých som kedysi v angličtine nezvládala, takže som ich odložila preč. no a teraz mám vlastnú v slovenčine.

čo som si všimla ohľadom čítania je rapídna zmena vkusu na knihy. vidno, že z young adult literatúry pomaly, ale isto vyrastám a oveľa viac ma začínajú zaujímať iné žánre a autori. čo ma mrzí je fakt, že som za posledné dva roky neprečítala takmer nič, nevedela som sa do toho donútiť. budem sa to snažiť napraviť, dočítam najpotrebnejšiu povinnú literatúru, keďže za niekoľko mesiacov maturujem zo slovenčiny - aspoň s niečím bude pokoj. a potom sa budem venovať autorom, ktorí ma zaujmú, chcem siahnuť po svetovej literatúre, rozšíriť si rozhľad. čítanie človeka neuveriteľne obohacuje, za tým si stojím neustále.

úplne nakoniec sme sa zastavili v akejsi kaviarni, ja som totižto chcela ochutnať toľko ospevovaný aperol spritz a musím priznať, že neviem, čo je na tomto drinku také úžasné, neohromil ma tak, že by som ho chcela piť na litre alebo čo. podľa mňa len ďalšia póza - slamka medzi perami a vínový pohárik s oranžovým nápojom v ruke sa perfektne vynímajú na fotkách na instagrame. každopádne, môj prvý legálne zakúpený alkoholický nápoj, haha.

teraz sa mi strašne chce spať, behanie po meste ma vždy unaví, oveľa viac, ako behanie po lese či horách. nuž, zjavne som skôr prírodný typ, škoda, že do lesas len taka ľahko a rýchlo spoločnosť nedotiahnem. o to občas lepšie, však o dobré sa niekedy netreba deliť a tu to platí tak trojnásobne.

čo človek pochopil už viac nemôže prestať chápať.

29. august 2017 at 21:42 | sentimentálna.
oslavujem osemnástiny. už som nespočetne veľakrát opakovala "kedy". kedy sa to stihlo stať. dobieha ma nostalgia. detstvo je za mnou a predo mnou nik nevie čo. rozplakala som sa, keď mi blahoželala mama. málokedy plačem pred svojou rodinou, naučila som sa s tým skrývať. dnes to zo mňa akosi vybehlo. pobavila ma otcova časť priania "nech si nájdeš dobrého chlapa v tej dospelosti". zvlnené ústa a jemne výhražný tón v hlase. avšak.. keď som sa ráno prebudila, uvedomila som si, že všetci mali pravdu. vôbec som sa necítila nejak prevratne inak. naozaj je to čísielko precenované. nechcem ich sklamať. oslavu odkladám na víkend, keď do nášho mesta prídu horkýže slíže a ja si ich konečne pozriem naživo dokonca zadarmo. a možno aj zapogujem. vlastne som to niekomu sľúbila, haha.

obľúbila som si spoznávanie slovenských miest a za toto leto som stihla viac, než som dúfala. niekoľkokrát banská bystrica, banská štiavnica, bratislava, žilina.. pravdepodobne som aj nejaké vynechala. zajtra plánujeme trenčín a teším sa, baví ma posedávať v kaviarňach, prechádzať sa po meste často bez konkrétneho cieľa. za pár týždňov idem po prvýkrát aj do prahy, na to sa teším oveľa viac. prináša mi to uspokojenie, pocit, že som videla ďalšie nové miesta, kým moja duša žila v tomto tele. lebo ktovie, čo môže byť zajtra.

dobieha ma sentiment. ....napísala sentimentálna.

našli sa v pekle a to ich vyslobodilo.

25. august 2017 at 16:15 | sentimentálna.
ľudia tvrdia, že ak chceme byť šťastní, mali by sme odstrihnúť zo svojho života čo najviac negatívneho, ako to len pôjde, vrátane tých, ktorí sú nešťastní alebo sa neustále vlečú v sračkách. nerozumiem tú logiku. nikdy nebudeme schopní odpútať sa stopercentne od zlého. nikdy. a odvracať sa od tých, ktorí sa necítia dobre? naozaj? kto ich potom z toho vytiahne? úplne sami sa nevyhrabú, nedá sa to. je sebecké očakávať neustále pomoc od okolia, rovnako ako je sebecké odvrátiť sa od niekoho, kto pomoc potrebuje.

takže jednoducho povedané, nech sa zachová človek akokoľvek, stále je z neho sebecké hovado.

z tých nechutne premotivovaných citátov, z ktorých až nevhodne srší pozitivizmus, mi je zle. rovnako zle, ako mi je z tých, ktoré sú až príliš depresívne, nevidiace žiadne svetlo nádeje. akoby netušili, že exituje čosi ako rovnováha. keď ste nekonečne šťastní až lietate, nakoniec padnete tvrdo ako nikdy predtým. keď ste až moc hlboko, je možné, že sa už nikdy nedostanete hore.

niežeby bolo také jednoduché dostať sa do tej rovnováhy. ale aspoň si už nechcem vravieť, že mojím jediným želaním je byť bezhranične šťastná.

keď odhalila svoje čaro.

23. august 2017 at 13:47 | sentimentálna.
nechcem robiť nič. len si užívať tento pocit. neodpovedať. byť sama, preskakujúca zo sveta do sveta. vôbec mi neprekáža, že sa nemusím rozprávať. s nikým. že sa tomu môžem bez výčitky vyhnúť. ako všetkému v tejto chvíli. len nechať otvorené oči a pozorovať svet naokolo. všimnúť si a vnímať každú maličkosť. detail. stáť a nehýbať sa, spomaliť tento večne ponáhľajúci sa svet. spomaliť čas. cítiť seba. hukot krvi v ušiach. zrýchlený dych. srdce bijúce ako o pretek. duša akoby oddelená od tela. lietajúca, plachtiaca vo vzduchoprázdne. odpočívať a čerpať energiu z okolia, no nevysávať ho. splynúť so všetkým a zároveň sa oddeliť. kúsok modrej oblohy. otvorená myseľ rovnako dokorán ako oči. brnenie v kúsočku tela, príjemné. obklopená čírym pokojom. nádych a výdych. na ničom inom teraz nezáleží. chlad predierajúci sa spoza okien. neprekáža mi to. dá sa dýchať. dá sa vypnúť. dá sa nevyžadovať akúkoľvek spoločnosť dá sa zavrieť do svojej bubliny a nevyjsť, dokým sa sama neodhodlám ju prasknúť. a odhodlám sa vôbec niekedy?

je to realita či skutočnosť?

22. august 2017 at 0:21 | sentimentálna.
nadýchla sa a počúvala šum lístia v slabom vetre. užívala si ten pocit, že nemusí byť von v minimálnom zahalení tela, aby sa cítila príjemne. prestala chodiť na to miesto. možno podvedome. akoby sa chcela vyhnúť víru spomienok, ktorý by ju tam isto zachvátil. vtedy si ich vyvolávala natoľko, že sa stali takmer skutočnými. no tentoraz sa odhodlala. konečne. mala to tam rada až príliš na to, aby sa tomu naveky vyhýbala.

nezmenilo sa to. vôbec. a ona vari áno? nechala sa strhnúť vplyvom okolia. nikdy nebola dostatočne silná, žeby tomu mohla zabrániť. začala sa omnoho viac ponárať do svojho vnútra. zvyčajne sa v sebe až začala topiť. len málokomu sa podarilo zachrániť ju, no nerobilo jej problém priznať si, že potrebuje zachrániť. možno sa príliš spoliehala na iných. možno mala omnoho skôr začať sama kopať nohami, aby sa mohla vynoriť nad hladinu.

nech hockto vyhlasoval, že najlepšie je byť samostatný, nebola schopná byť takou. potrebovala ich. potrebovala niekoho na hodinové rozhovory, potrebovala cítiť ľudskú blízkosť, ktorá jej tak začala chýbať, až to pichalo. bodalo. hoci mala rada samotu, znenávidela byť osamelá. pravdepodobne si kompenzovala svoje detstvo, kedy sa ľudí desila. tentoraz to bolo úplne iné. úplne. ľudia sú spoločenské bytosti. ó áno, sú. a došlo jej to, keď tam žiadni neboli.

tento používateľ rozmýšľa nejak príliš pochmúrne. ak sa to dá.

19. august 2017 at 17:50 | sentimentálna.
prší. tak príjemne. oddychovo. avšak neviem, čo so sebou. neviem, čo mám od najbližších dní a týždňov očakávať. neviem, čo budem robiť, keď príde september. neviem opísať, ako sa cítim. neviem vyjadriť to, nad čím neustále rozmýšľam. neviem sa stáva mojou odpoveďou či postojom na príliš veľa vecí, aby to bolo v pohode. tuším táto fáza nie je až taká výnimočná, keď sa pozriem na ľudí okolo.

presne za desať dní mám osemnásť. kedy sa to stihlo všetko stať? necítim sa na to. byť dospelá. som nervózna, hoci viem, že zatiaľ sa veľa vecí nezmení. budem si môcť kúpiť víno hocikedy len budem chcieť, aj keď myslím, že aj po predložení občianskeho budú rozmýšľať, či nie je falošný. budem voliť. už na jeseň, keďže dedina, v ktorej žijem, je vadná. budem podpisovať zmluvy. aj keď teraz nemám tušenia aké. budiž. polka kamarátov bude preč, takže nemám naplánovanú ani len oslavu, čo ma na jednu stranu dosť sklamalo, ale nie som niekto, kto má chuť silou mocou robiť chaty a hromadné ožieračky. budiž dva.

som unavená. akoby chronicky. sú dni, kedy mám chuť nespať celú noc, ale v poslednej dobe sú oveľa častejšie také, kedy zaspím o pol jedenástej a aj po desaťhodinovom spánku mám potrebu spať aj cez deň. ležím na posteli a rozmýšľam. prečo sú ľudia občas (často) takí jebnutí. prečo veci skrátka nemôžu fungovať inak. to ma vyčerpá ešte viac a záchvaty produktivity sú čoraz menej a menej časté. pozerám sa na vodovky, ale nemám chuť vziať do ruky štetec a niečo namaľovať. začnem si hľadať fotky z leta na vyvolanie, resp odvtedy, ako som bola vo fote naposledy. desím sa toho, koľko ich bude.

akosi sa desím priveľa vecí. a akosi sem nepíšem, keď som šťastná. nenechajte sa zmýliť. bývam.

druhá

19. august 2017 at 15:48 | sentimentálna.
krvavé čmuhy zmiznú zo srdca
strach a osamelosť nebudú vládca
zato príde vytúžený pokoj
nebude už sama sledovať hviezd roj

eufória vytlačí preč spánok
nebude viac po nepokoji známok
čakať bude na ten deň
alebo si radšej sama príde preň

když se příliš pevně držíme minulosti, budoucnost možná nikdy nepřijde.

15. august 2017 at 18:14 | sentimentálna.
nezažila som si toho veľa. mnohí si v mojom veku prešli oveľa ťažšími vecami, alebo sa tak aspoň tvárili. môj život nikdy nevykračoval za medze obyčajnosti. vlastne by sa dal nazvať nudným. dievča z dediny, z bežnej rodiny, dosahujúce nadpriemerne dobré výsledky v škole (čisté konštatovanie, žiadna samochvála), ktoré mi tuším nikdy nebudú na nič viac ako radosť mojej mamy učiteľky, čo by teoreticky malo byť dostačujúce.. ale. vždy som bola tichá, snažila som sa zapadnúť do davu a keď som aj náhodou vypadla, bolo to utrpenie. neverila som si. moje sebavedomie by si ľahko ušliapol, ani by si si ho nevšimol. a potom som si našla kamarátov. hoci som si stále neverila, tichá som už tak veľmi nebola. a potom som sa prvýkrát reálne zamilovala. už som nebola ani tichá a moje sebavedomie vzrástlo, vďaka tomu.. tomu. a potom sa niekoľko vecí doj... posralo a ja som sa začala vraciať do starých koľají. kamaráti ma sklamali a ten chalan tiež. koľká tragédia, tak to už však býva, nič nečakané.

no ja... zostala som žiť v tej minulosti. každý jeden deň som strávila aspoň niekoľko minút premýšľaním nad tým, čo bolo a ako vtedy bolo dobre. trápilo ma to, nechala som sa prevalcovať spomienkami. ťahalo sa to tak mesiace, mesiace, kedy sa mi rapídne zmenilo zmýšľanie, kedy som upadla do stavov seba ľútosti (neviem, či to bola aj depresia, nechcem to vravieť, pretože mám pocit, že si ju diagnostikujú toľkí ľudia úplne neoprávnene, ale to je na iný článok), kedy sa mi začala páčiť tvorba umelcov, ktorých trápili depresie (?) a závislosti na všetkom možnom od kokaínu až po lexaurin. a potom nastal ten blik moment - aké nečakané. kam to idem, koho to sledujem, kým chcem byť? ako sa od toho môžem odpútať a zažiť niečo iné, pokiaľ na to budem neustále myslieť? tak prestaň dievča, spamätaj sa! s touto myšlienkou som založila tento blog a s touto myšlienkou sa budem zobúdzať každé ráno, (možno naivne) dúfajúc, že ten deň bude iný. že stretnem nových ľudí, že už nebudem mať nutkanie ísť späť, že budem znova tak produktívna a tak oblbujúco šťastná. snáď.

prvá

13. august 2017 at 14:55 | sentimentálna.
chýbaš mi, vieš
a ja si chýbam tiež
predtým kým som bola
a zas len začínam odznova

blúdim hmlou zabudnutia
strácam sa bez pohnutia
postávam na hranici spomienok
netuším, čo vidno navonok

agóniu či sklamanie
prosím, len to nie
zatváram oči
do diaľky vkročím
ktovie, čo ma tam bude čakať
nemôžem tu viac ostať stáť